Sú chvíle, a nie je ich málo, keď som na danom úseku cesty jediná, kto sa snaží dodržiavať rýchlosť. A tiež sú chvíle, keď sa snažím ísť rýchlejšie v mene zachovania bezpečnosti premávky. Je to vtedy, keď sa na mňa iní vodiči lepia a predbiehajú ma aj v neprehľadných úsekoch. Mám chuť stiahnuť okienko a zakričať im: „ Prepáčte mi, že dodržiavam rýchlosť ! “
Naozaj sa mám ospravedlňovať za dodržiavanie pravidiel? Naozaj musím byť považovaná za “ženu – slabú vodičku” , keď idem v obci “len” šesťdesiatkou? Kde sa všetci tak ponáhľate? A o čo vlastne ide vám, vodiči predbiehajúci v obci, ktorí ma potom brzdíte mimo obce, kde chcem ísť deväťdesiatkou a vy idete svojou stabilnou sedemdesiatkou?
Niekedy mám pocit, že som neodhalila nejaké tajné pravidlo týkajúce sa dodržiavania rýchlosti, ktoré ovládajú všetci vodiči. Zrejme je o tom, že rýchlosť sa má dodržiavať len vtedy, keď sú na úseku policajti s radarom. Treba poznať miesta a vedieť včas zabrzdiť. Ja to neovládam. Škoda. Som odsúdená na uhýbanie sa z cesty, brzdenie, aby sa mohlo predbiehajúce auto predo mňa zaradiť, keď už je v protismere iné vozidlo a na neustále kontrolovanie spätného zrkadla, či sa ten nalepenec na mojom kufri už rozhodol predbiehať, alebo ešte nie.
Všetkým vodičom prajem pevné nervy a veľa ohľaduplnosti.
