Nedávajte psa na reťaz

Autor: Juliana Horváthová | 1.12.2014 o 19:35 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  875x

„On žije!  Žijeee!“ kričala som s radosťou malého dieťaťa dívajúc sa z auta na malého psíka. Môj muž za volantom sa len naširoko usmieval. Sčasti kvôli mojim bláznivým výkrikom, ale viac kvôli tej bielej postavičke, ktorú videl pred pár dňami natiahnutú vedľa cesty v polohe zrazeného zvieraťa. Keď mi o tom doma povedal, bola som smutná. Malý biely psík, ako sme ho zvykli volať, si nás všetkých získal. Bol ako neznámy známy, ktorého pravidelne vídate cestou do práce. Stretnú sa vám pohľady, usmejete sa na seba, zamávate si. Registrujete sa bez slov. A keď ho dlhší čas nevidíte, máte oňho obavy.

Tak sa aj tento chlpáč stal súčasťou našich ciest. Stretávali sme ho ráno, ponáhľajúc sa za každodennými povinnosťami, ako meria svoju obvyklú cestu z jednej dediny do druhej. Na tvári typický úsmev špica a vietor v psích vlasoch. Keď sme sa večer uťahaní po celom dni vracali späť domov, v jeho pohyboch nebolo ani stopy po únave. Stále rovnako energický a veselý.

Tento pes mi bol sympatický od prvej chvíle. Každé stretnutie s ním mi vykúzli na tvári úsmev. On je vo vnútri svojho psieho srdca jednoducho slobodný. Nie je to mladý pes, ktorého nepokojná krv ženie utekať zo svojho dvora.  Je to už pán v rokoch. Napriek tomu sa nechová tak, ako by sa od neho očakávalo. Robí to, z čoho má radosť a život ho nepochybne baví.

Občas, keď ho stretnem, dostanem veľkú chuť urobiť niečo inak, ako zvyčajne. A občas to aj urobím. Chce to len vyliezť z brázdy, v ktorej bežíme svoj každodenný život. Urobiť niečo viac či menej bláznivé. Zažiť niečo viac, ako len nikdy nekončiace povinnosti. Prejsť za pomyselný plot, vyliezť na horu alebo aspoň kopec za domom, pustiť sa dolu svahom po snehu v plechovom lavóre. Povedať nahlas: „Milujem ťa.“ Skočiť v tandeme padákom, splaviť rieku, vziať si psa z útulku. Minúť posledné peniaze za večeru, na ktorú nikdy nezabudnete. Kúpiť si v päťdesiatke motorku, zjesť špinavé jablko zo stromu, prefarbiť si vlasy. Neumyť pred Vianocami okná, v sedemdesiatke si obuť biele tenisky k oblekovým nohaviciam, kojiť dieťa v parku na lavičke. Veď z týchto spontánnych rozhodnutí zostávajú najkrajšie spomienky.

William Wallace vo filme Statočné srdce, rozrezávaný za živa, kričí: „Sloboda!“  Bijú sa vo mne dva pocity – nerozumiem a rozumiem zároveň.  George Mallory opúšťa svoju rodinu, ktorú miluje, aby mohol vystúpiť na Mount Everest. Už deväťdesiat rokov tam hore leží jeho telo. Nerozumiem, ale aj  rozumiem.  Tuším, že pocit skutočnej slobody je silnejší a vzácnejší, ako si myslíme. Niekto ho dokáže prežiť intenzívnejšie, pre niekoho je drogou. Niekedy ľudia pre slobodu zomierali. Dnes si myslíme, že ju máme. Väčšinou sa mýlime.

Pocit skutočnej slobody je vzácny. Pramení z neho radosť, pre ktorú sa oplatí žiť. A tí, ktorí ten pocit prežili naplno, prišli na to, že sa preň oplatí aj zomrieť.

Preto nedávajte psa na reťaz. Hlavne nie toho v sebe ;-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?