reklama

Nedávajte psa na reťaz

„On žije!  Žijeee!“ kričala som s radosťou malého dieťaťa dívajúc sa z auta na malého psíka. Môj muž za volantom sa len naširoko usmieval. Sčasti kvôli mojim bláznivým výkrikom, ale viac kvôli tej bielej postavičke, ktorú videl pred pár dňami natiahnutú vedľa cesty v polohe zrazeného zvieraťa. Keď mi o tom doma povedal, bola som smutná. Malý biely psík, ako sme ho zvykli volať, si nás všetkých získal. Bol ako neznámy známy, ktorého pravidelne vídate cestou do práce. Stretnú sa vám pohľady, usmejete sa na seba, zamávate si. Registrujete sa bez slov. A keď ho dlhší čas nevidíte, máte oňho obavy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Tak sa aj tento chlpáč stal súčasťou našich ciest. Stretávali sme ho ráno, ponáhľajúc sa za každodennými povinnosťami, ako meria svoju obvyklú cestu z jednej dediny do druhej. Na tvári typický úsmev špica a vietor v psích vlasoch. Keď sme sa večer uťahaní po celom dni vracali späť domov, v jeho pohyboch nebolo ani stopy po únave. Stále rovnako energický a veselý.

Tento pes mi bol sympatický od prvej chvíle. Každé stretnutie s ním mi vykúzli na tvári úsmev. On je vo vnútri svojho psieho srdca jednoducho slobodný. Nie je to mladý pes, ktorého nepokojná krv ženie utekať zo svojho dvora. Je to už pán v rokoch. Napriek tomu sa nechová tak, ako by sa od neho očakávalo. Robí to, z čoho má radosť a život ho nepochybne baví.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Občas, keď ho stretnem, dostanem veľkú chuť urobiť niečo inak, ako zvyčajne. A občas to aj urobím. Chce to len vyliezť z brázdy, v ktorej bežíme svoj každodenný život. Urobiť niečo viac či menej bláznivé. Zažiť niečo viac, ako len nikdy nekončiace povinnosti. Prejsť za pomyselný plot, vyliezť na horu alebo aspoň kopec za domom, pustiť sa dolu svahom po snehu v plechovom lavóre. Povedať nahlas: „Milujem ťa.“ Skočiť v tandeme padákom, splaviť rieku, vziať si psa z útulku. Minúť posledné peniaze za večeru, na ktorú nikdy nezabudnete. Kúpiť si v päťdesiatke motorku, zjesť špinavé jablko zo stromu, prefarbiť si vlasy. Neumyť pred Vianocami okná, v sedemdesiatke si obuť biele tenisky k oblekovým nohaviciam, kojiť dieťa v parku na lavičke. Veď z týchto spontánnych rozhodnutí zostávajú najkrajšie spomienky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

William Wallace vo filme Statočné srdce, rozrezávaný za živa, kričí: „Sloboda!“ Bijú sa vo mne dva pocity – nerozumiem a rozumiem zároveň. George Mallory opúšťa svoju rodinu, ktorú miluje, aby mohol vystúpiť na Mount Everest. Už deväťdesiat rokov tam hore leží jeho telo. Nerozumiem, ale aj rozumiem. Tuším, že pocit skutočnej slobody je silnejší a vzácnejší, ako si myslíme. Niekto ho dokáže prežiť intenzívnejšie, pre niekoho je drogou. Niekedy ľudia pre slobodu zomierali. Dnes si myslíme, že ju máme. Väčšinou sa mýlime.

Pocit skutočnej slobody je vzácny. Pramení z neho radosť, pre ktorú sa oplatí žiť. A tí, ktorí ten pocit prežili naplno, prišli na to, že sa preň oplatí aj zomrieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preto nedávajte psa na reťaz. Hlavne nie toho v sebe ;-)

Juliana Horváthová

Juliana Horváthová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Verím tomu, že všetko, čo sa v našom živote odohráva, má hlbší zmysel. Preto hľadám, načúvam a rozmýšľam. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu